História
Malé Trakany - obec leží v juho-východnom rohu horného Medzibodrožia na trojhranici Maďarska-Slovenska-Ukrajiny v dlžke 5,3 km na pravom brehu rieky Tisa. Susedné obce sú Veľké Trakany, Čierna nad Tisou a obec Čierna. Rozloha obce je 1 114 hektárov, z toho 520 ha je orná pôda, 322 ha pasienky, 53 ha lužné lesy, 54 ha vodná plocha a 165 ha iné. Priemerná nadmorská výška je 101 m. Charakter obce určuje v prvom rade blízkosť rieky Tisa. Močariská mrtvého ramena rieky sú domovom vzácnych a zriedkavých druhov zvierat, vtákov a rastlín. Krása krajiny je jedinečná, ponúka rekreačné, turistické, rybárske a poľovníce možnosti. Vzťah obyvateľstva k prírode a rieke je veľmi vrúcny.
Obyvateľstvo
Podľa štatistických údajov zo sčítania ľudu v roku 2001 počet obyvateľov obce bol 1054. Prevážna väčšina obyvateľstva je maďarskej národnosti, v mensšom počte tu žijú slováci, česi, ukrajinci, rusini a romovia. Koncom roka 2011 počet obyvateľov obce sa zvýšil na 1186. Zloženie obyvateľov podľa vierovyznania : hlavne rímskokatolíkov a reformovaných, v menšom počte grékokatolíkov a iných.
Erb obce
Erb obce z roku 1787 zozbrazuje plávajúcu labuď, blízkosť rieky Tisa a vzťah ľudí k rieke a okolitej prírode. Obecné zastupiteľstvo v roku 2003 rozšírilo pôvodný erb ďalšími symbolmi : troma rybami, ktoré symbolizujú trojhranicu v katastrálnom území obce, ktorá rozdeľuje Maďarov do troch okolitých štátov. Dve slivky v horných rohoch erbu symbolizujú niekdajšie veľké ovocné sady po brehu Tisy, pestovanie ovocia ako aj ďaleko známu trakanskú slivovicu, ktorú aj dodnes pália v obecnej pálenici.
Krátka história obce
Malé Trakany už pred príchodom Maďarov boli obydlené. Počas zaujatia vlasti knieža Árpád so svojím vojskom a sprievodom oddychoval na beregovskej rovine po ťažkom prechode cez priesmyk Verecke. Árpádov syn Tárkánz sa vybral so svojim sprievodom na obhliadku okolia po pravom brehu rieky Tisa. Našiel dymiace komíny - osídlo vodcu bulharskeho kmeňa menom Miraz, ktorý pohostil Tárkánza i jeho vojakov. Tárkánzovi sa veľmi zapáčila Mirazova prekrásna dcéra Hóva. Vrátil sa do tábora a žiadal povolenie od otca Árpáda, aby sa tu mohol oženiť a usídliť. Árpád mu vyhovel a podľa legendy osídlenie bolo pomenované po Tárkánzovi na Tárkány. Kraj bol bohatý na lužné lesy, ktoré boli bohaté na zver a rieka na ryby.
Pôvodná obec už v prvej polovici XIV. storočia sa rozdelila na dve časti : na Malé a Veľké Trakany. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1324. V prvých rokoch 1500 počet obyvateľstva veľmi poklesol z dôvodu epidémie cholery a ničivých tureckých nájazdov. Oživenie začalo v rokoch 1620, keď knieža Gábort Betlen a Rákóczi György I. a potom II. usadili tu svojich žoldnierov. Časté záplavy spôsobovali veľké problémy pre osídlencov, preto Knieža Rákóczi na ochranu svojich vojakov začal s výstavbou ochranných hrádzí a ciest. V roku 1846 vznikla spoločnosť na reguláciu Tisy a začala sa výstavba terajších hrádzí. To trvalo až do roku 1859 a zabezpečilo prácu a živobytie obyveteľstva. Zmenilo sa koryto rieky. Vtedy vzniklo pomenovanie Nová Tisa. Vďaka úpravám koryta rieky a vybudovaniu ochranných hrádzí vznikli nové a kvalitné pozemky na pestovanie ovocia a zeleniny i na chov zvierat. Na území záplavovej oblasti vybudovali ovocné sady, kde najviac sa darilo pestovaniu rôznych druhov jabĺk a sliviek.
Po I. svetovej vojne na základe Mierovej zmluvy, podpísanej v Trianone dňa 4. júna 1920 obec sa stala súčasťou Československa. Do 1930-ich rokov hospodársky vývoj bol významný, ale v období hospodárskej krízy došlo k jeho poklesu. Na základe Viedenskej arbitráže z 2. novembra 1938 Horné Medzibodrožie znova patrilo k Maďarsku, čo obyvatelia prijali s veľkou radosťou, ale počas horthyovskej éry ľudia postupne strácali dôveru, pociťovali ponižovanie.
Počas II. svetovej vojny okrem toho, že mužov povolávali do vojny, našu obec veľké vojnové škody nepostihli, hoci ťažké boje a bombardovania železničnej stanice v Čope a Záhonyi, ako aj bombardovanie mostu cez Tisu pri Záhonyi sa odohrávali v blízkosti obce. Obec bola oslobodená Sovietskou armádou 24. novembra 1944. Dňa 4. decembra 1944 odvliekli 61 mužov do Sovietskeho zväzu na tzv. „málenkij robot“, kde v gulágoch s nimi zaobchádzali neľudsky a roky pracovali v neuveriteľne ťažkých podmienkach. V septembri 1948 sa vrátilo iba 35 odvlečených osôb, ostatní neprežili.
Rok 1945 prieniesol veľké zmeny v politike aj v hospodárstve. Benešov dekrét zmenil osud a budúcnosť veľa rodín maďarskej a nemeckej národnosti. Vyhlásili ich za zradcov v rámci kolektívnej viny. Mnoho občanov maďarskej národnosti bolo násilne vyvezených pracovať do českého pohraničia. Skonfiškovali ich majetok a rozdelili českým, slovenským a iným slovanským poľnohospodárom. Kto nepodpísal reslovakizáciu, vysťahovali ho do Maďarska.
V roku 1950 sa začala kolektivizácia, vytvárali sa roľnícke družstva pod heslom „pozemky patria tým, ktorí ich obrábajú“. Prinútili poľnohospodárov, aby svoje polia, dobytky, poľnopospodárske prostriedky, mechanizmy odovzdali družstvám bez akejkoľvek náhrady. Kolektivizácia trvala do roku 1954. Poľnohospodárske družstvá vykazovali mimoriadne úspechy. Veľa ľudí našlo zamestnanie v poľnohospodárskych družstvách a tým mali zabezpečené živobytie. Uznesenie komunistickej strany z roku 1976 veľmi zranilo členov poľnohospodárskch družstiev. Za účelom modernizácie poľnohospodárstva celý majetok družstva museli odovzdať Štátnym majetkom Kráľovský Chlmec a tým sa začal pokles celého poľnohospodárstva. Začali sa likvidovať ovocné sady. Klčovali už kvitnúce stromy, čo bol veľmi smútny pohľad.
V roku 1989 zbúrali železnú oponu - Berlinský múr, socialistický režim sa rozpadol, otvorili sa hranice na západ.
V lete roku 1990 bol postavený a vysvätený pomník padlých vojakov z obce počas I. a II.. svetovej vojny a násilne odvlečených v roku 1944. Pomník sa nacházdza na námestí pred kultúrnym domom.
Pomník na námestí pred kultúrnym domom
Drevený vyrezaný pamätný stĺp je umiestnený v parku pri ceste vedúcej k Tise. V tom istom roku sa uskutočnili demokratické voľby. 1. januára 1993 bola vyhlásená samostatná Slovenská republika. V tomto roku sa v obci vybudoval rozvod pitnej vody a začali i s výstavbu domu smútku. Obidve stavby boli ukončené v roku 1994. V roku 1996 sa začala plynofikácia obce. V roku 1997 vďaka obetavej práce Ondreja Dobóa a jeho manželky bola postavená a vysvätená kaplnka.
Kaplnka
V roku 1999 bola rozšírená aj telefonná sieť v obci vybudovaním podzemných vedení. V tom istom roku zanikla základná škola ročníkov 1.-4. a premiestnila sa do Veľkých Trakán. V priestoroch bývalej školy sa zriadilo miestopisné múzeum. V roku 2010 sa zmodernizoval miestny kultúrny dom, Obecný úrad sa presťahoval do novej budovy.
Kultúrny dom
Reformovaný kostol
Obyvatelia obce do obdobia reformácie žili v katolickej viere. V dnešnej dobe skoro polovica obyvateľov sa hlási k reformovanej cirkvi. Reformovaný kostol bol postavený v roku 1772, vtedy ešte bez veže. Veža bola pristavaná až v roku 1859. Jeden zvon kostola počas I. svetovej vojny bol obetovaný na výrobu dela, tak ako aj z iných kostolov. V roku 1922 bol vyliatý nový zvon. Zaujímavosťou reformovaného kostola je Árpádova busta nad vchodom do kostola.
Reformovaný kostol
História bývalej základnej školy
V rokoch 1900 počet školupovinných detí v obci bol dostatočný. Vtedajší duchovný Pál Szabó sa rozhodol vybudovať modernú školu reformovanej cirkvi vo Veľkých Trakanoch. Veľa rodičov dalo svoje deti do novej modernej školy a z toho dôvodu v Malých Trakanoch ostala len malá škola s jednou triedou, v ktorej sa začalo vyučovať od 1. októbra 1906. V roku 1907 budovu základnej školy vo Veľkých Trakanoch vyhlásili za nevhodnú a postavili novú katolickú školu. V roku 1924 zaviedli povinnú 8 ročnú školskú dochádzku, čím sa zvýšil počet školupovinných detí. Z dôvodu zvýšenia úrovne vyučovania, vedenie obidvoch cierkevných škôl sa dohodlo, že žiaci 1-4 ročníkov sa budú učiť v reformovanej škole a 5-8 ročníky v katolickej škole bez ohľadu na vierovyznanie. Riaditeľom miestnej základnej školy bol st. Bálint István. Hlavná sezóna vyučovania bola v zimných mesiacoch, lebo v lete hlavne deti z vyšších tried museli pomáhať rodičom v poľnohospodárstve. V roku 1962 sa začala prístavba miestnej základnej školy. Vytvorili sa nové triedy, kancelária i prezliekáreň. Úroveň vyučovania a výchovy v základnej škole vo Veľkých Trakanoch bola vyššia a stále viac rodičov dávali prepísať svoje deti do Veľkých Trakán. Z toho dôvodu základná škola v Malých Trakanoch v roku 1998 zanikla. V roku 2001 v dvoch miestnostiach bývalej základnej školy bolo zriadené miestopisné múzeum vďaka obetavej práci p. Kovácsa Tibora.
V miestopisnom múzeu ju vystavené viac ako 150 kusov rôznych predmetov a náradí, ktoré naši predkovia používali v každodennom živote.
Miestopisné múzeum
História materskej školy
V Malých Trakanoch do roku 1955 materská škola nebola. Vyučovanie detí v materskej škole sa začínalo v školskom roku 1955/1956 s 47 deťmi v kancelárskej budove bývalého štátneho majetku. V školskom roku 1979/80 sa začalo vyučovať v novej, modernej materskej škole, ktorá bola vybavená s ústredným kúrením, kuchyňou a jedálňou. Materská škola funguje v tejto budove dodnes po nedávnej výraznej modernizácii.
Pálenica
Vďaka pestovaniu ovocia našimi predkami v bývalých vzácnych ovocných sadoch obec Malé Trakany získala slávu aj trakanskou slivovicou. Tradícia pálenia slivovice žije do dnes. Napriek tomu, že Štátny majetok v roku 1976 zničil ovocné sady, obyvatelia obce naďalej pestujú ovocie v záhradách a zo sliviek, jabĺk a z iného ovocia pripravený kvas dávajú vypáliť do obecnej pálenice.
Obecná pálenica
